Adrian - ŠPORT

Boli to moje druhé preteky a súčasne aj druhý polmaratón. V marci v Košiciach som v polmaratóne mal čas 1:36:00 a tak hlavný môj cieľ bol - zlepšenie času. Keďže to bola domáca trať, ktorú dobre poznám, rovinatý terén, počasie tiež skvelé, odhadoval som svoj možný čas na 1:34:00.

Počet súťažiacich bolo okolo 90 a keďže na svojom prvom polmaratóne  v Košiciach som behal štafetu ako 2. v poradí, bol to môj prvý spoločný štart. Obával som sa hlavne toho, že sa nechám uniesť a prepálim štart. Po štarte som sa hneď zaradil na koniec prvej tretiny účastníkov. Bolo to pre mňa pomerne rýchle tempo a keď som sa pozrel na svoj pulzmeter a občas ukazoval tep okolo 170, obával som sa, či to tempo vydržím až do cieľa. Až po obrátku to bolo bez problémov, neriešil som či ma niekto predbehne, alebo ja niekoho, snažil som sa držať počiatočné tempo. Po obrátke som sa už snažil držať nielen tempo, ale aj svoje priebežné umiestnenie. Keďže som súťaživý typ, neuspokojil som sa ani pár kilometrov pred cieľom so svojim umiestnením, pridal som a predbehol ešte pár bežcov, aj keď pulz už občas prevyšoval aj hranicu 180 úderov za minútu. Posledný kilometer už bol skutočne hrozný, ak by nebol posledný určite by som musel zvoľniť svoje tempo. Došiel som na 21. mieste v čase 1:31:31, takže opäť spokojnosť. No na rozdiel od prvého polmaratónu tento už bol viac na doraz, aj keď celý júl som bol bez behu, mal som pauzu, ktorá mi neviem či pridala na výkonnosti.

Miesto mojej prvej súťaže som si vyhliadol asi 3 mesiace pred jej štartom. Keďže bývam v Rožňave, snažil som sa vybrať súťaž na ktorú by som nemusel cestovať ďaleko. Vybral som si ju začiatkom roka 2007 a bol to maratón v Košiciach na Furči ( 24.3.2007 ). S prihlásením som čakal do poslednej chvíle a urobil som dobre, na internete som našiel chlapíka ( Laciho - týmto ho pozdravujem ), ktorý hľadal parťáka do štafety. Zvážil som svoje chabé skúsenosti a schopnosti a podľa mňa správne, rozhodol som sa pre štafetu. Som rád že som tak urobil, lebo dovtedy som nemal prakticky žiadnu ( len súťaž na 5 km ) dlhšiu súťaž za sebou. Aj keď v tréningu som určite pracoval na sebe, hlavne na objeme a snáď by nebol problém ani s maratónskou traťou, ktovie? Trať na Furči je dosť náročná a som rád, že prvý maratón som si nakoniec nechal na jeseň, na MMM v Košiciach. Čo sa týka  môjho výsledku na Furči som so sebou spokojný, moju prvú polmaratónsku trať som absolvoval v čase 1:36:00 a navyše došiel som v pohode, nepociťoval som po pretekoch prakticky žiadnu mimoriadnu vyčerpanosť. V tréningu bežne behávam trať 21 km v čase 1:45. Behalo sa mi ľahko, počasie bolo vyhovujúce a čo sa týka toho prevýšenia, nerobilo mi to žiadne problémy keďže tréningové jednotky striedam na rôznom teréne a rôzne dlhej trati. Nakoniec tam, kde som sa obával že budem strácať - na stúpaniach, som získaval. Celkovo sme v štafete skončili na 9. mieste, ale pre mňa dôležitejší bol pocit po príchode do cieľa. Aj keď som možno mohol zlepšiť o nejakých pár minút svoj čas, som rad, že som to dobehol s rozvahou a s chuťou do ďalšieho tréningu.

• Dynamometer - zariadenie na meranie maximálnej sily svalov. Rozlišujeme mechanické dynamometre ( ručný, chrbtový ), založený na deformácii oceľového pera alebo pružiny, pneumatické, pracujúce na princípe tlaku ortuti ( vody alebo vzduchu ) , ktorá je vytláčaná do trubice, a elektrické, zhotovené na princípe drôtkových odporových snímačov, tzv. tenzometrov.

• Dynamometria - metóda merania absolútnej sily svalov uplatnením mechanických alebo elektrických dynamometrov. Zisťuje sa maximálna sila svalových skupín, prípadne i jednotlivých svalov.

• Etapa športovej predprípravy - prvá etapa dlhodobej športovej prípravy ( trvá 2 - 3 r. ). Úlohou etapy športovej predprípravy je utužiť zdravie, zabezpečiť všestranný telesný rozvoj, vzbudiť a upevniť záujem o systematickú športovú prípravu, rozvinúť základné pohybové schopnosti, osvojiť si techniku širokého okruhu všeobecne rozvíjajúcich cvičení a základných atletických disciplín, formovať osobnosť, rozvinúť, rozvinúť a odhaliť predpoklady na atletiku. Športová príprava v tejto etape má byť pestrá a mala by mať všestranný, hravý, emocionálny a kolektívny charakter. V etape športovej predprípravy sa vytyčujú krátkodobé, konkrétne a dostupné ciele, ktoré dosiahnutie mobilizuje úsilie a záujem mladých športovcov o systematickú športovú prípravu. Dôraz sa kladie na široký výber tréningových prostriedkov, pohybové a športové hry, častú zmenu tréningových činností a rozvoj pohybovej koordinácie.

• Etapa základnej športovej prípravy - druhá etapa dlhodobej športovej prípravy. Jej hlavným poslaním je harmonický rozvoj organizmu, rozvoj pohybových schopností, osvojenie racionálnej techniky, formovanie osobnsti v súlade s požiadavkami zvolenej atletickej disciplíny, vytvorenie predpokladov na začatie špeciálneho tréningu. Tak ako etapa športovej predprípravy, aj etapa základnej športovej prípravy má všestranný a kolektívny charakter. Celoročná príprava nerešpektuje zaužívanú periodizáciu, prevažne má charakter prípravného obdobia s postupným zvyšovaním objemu tréningovej práce. Všestranná príprava len postupne nadobúda špeciálnejší charakter, pričom rešpektuje požiadavky zvolenej disciplíny. Športová príprava sa nezameriava na dosiahnutie vysokých športových výkonov, jej poslaním je vytvoriť predpoklady na dosiahnutie vytýčeného cieľa v optimálnom veku.

• Etapa špeciálnej športovej prípravy - tretia etapa dlhodobej športovej prípravy. Jej cieľom je zabezpečiť harmonický a všestranný rozvoj organizmu, zvýšiť úroveň rozhodujúcich pohybových schopností, zdokonaliť športovú techniku, formovať osobnosť, dosiahnuť požadovanú úroveň športovej výkonnosti a získať potrebné pretekárske skúsenosti. Príprava má už špeciálny charakter, postupne sa prehlbuje individualizácia, čo sa prejavuje na výbere tréningových prostriedkov, celkovej zameranosti prípravy, veľkosti a charaktere uplatňovaných zaťažení, frekvencii a dĺžke tréningových jednotiek a stavbe tréningových cyklov. Do popredia sa dostáva teoretická, taktická a psychologická príprava, väčšmi sa využívajú špeciálne a efektívne prostriedky rozvoja pohybových schopností. V ročnom cykle tréningu sa rešpektuje zaužívaná periodizácia.

• Etapa vrcholovej športovej prípravy - vyvrcholenie dlhodobej športovej prípravy. V etape vrcholovej športovej prípravy sa riešia tieto úlohy : zachovať dosiahnutú úroveň všeobecnej telesnej pripravenosti, zdokonaliť a individualizovať športovú techniku, rozšíriť pretekárske skúsenosti, zlepšiť psychickú stabilitu, zabezpečiť maximálnu športovú výkonnosť. Príprava sa zameriava na maximálne využitie vytvorených predpokladov, t.j. dosiahnutie maximálnych športových výkonov najmä v náročných medzinárodných súťažiach. Keďže prirodzený biologický rozvoj organizmu sa prakticky ukončil, hlavným faktorom zvyšovania športových výkonov sa stáva racionálna športová príprava, ktorá má vyhradený špeciálny a individuálny charakter. Ďalej sa zvyšuje objem, ale predovšetkým intenzita a koordinačná zložitosť tréningových zaťažení. Väčšmi sa uplatňuje veľké, až maximálne tréningové zaťaženie, ktoré sa v ročných cykloch obmieňa, t.j. nezachováva si len progresívny trend, no prispôsobuje sa významným súťažiam. Zvyčajne sa uplatňuje štvorročný olympijský cyklus prípravy a pretekár sa zameriava na 1 - 2 najdôležitejšie preteky v roku.

• Excentrická svalová kontrakcia - kontrakcia, ktorá sa prejavuje postupným predĺžením ( natiahnutím ) svalu a zvýšením svalového napätia. Uplatňuje sa pri tzv. ustupujúcej práci.

• Fartleková forma tréningu - organizácia bežeckých prostriedkov založená na tzv. hre s rýchlosťou. Vznikla v tridsiatych rokoch vo Švédsku. Používa sa najmä na rozvoj vytrvalostných schopností rovnovážneho charakteru. Predstavuje rozličné úrovne prevažne aeróbneho uvoľnovania energie pri rozličnej pulzovej frekvencii. Striedanie rýchlosti behu nie je vopred stanovené. Určuje ho subjektívne sám športovec. Pulzová frekvencia kolíše v rozpätí 130 - 180 úderov / min. Fartlek trvá asi 30 - 120 min, trvanie je dané úrovňou trénovanosti a charakteru obdobia športovej prípravy, ako aj dĺžkou a intenzitou “rýchlych úsekov” ( 100 - 2000 m ). Namiesto “rýchlych úsekov” sa môžu zaradiť aj odrazové cvičenia na rozvoj silovo - vytrvalostných schpností. Zvyčajne sa volí členitý terén v prírode. Rýchlosť behu, prípadne chôdze sa mení podľa náročnosti trate.

• Fenotyp - súbor znakov a vlastností organizmu, výsledok realizácie genotypu v určitých podmienkach vonkajšieho prostredia. Vo fenotype sa nerealizujú všetky genotypické možnosti v celej šírke, limitujúce sú podmienky vonkajšieho prostredia, v ktorom prebieha vývoj jednotlivca.

• Frekvencia pohybov - počet pohybových cyklov za jednotku času ( napr. pri behu sa vyjadruje počtom krokov/s ). Vysoká frekvencia pohybov si vyžaduje vysokú úroveň frekvenčných schopností, ako aj schopnosť rýchleho striedania podráždenia a útlmu nervových procesov. V atletike majú frekvenčné schopnosti najväčší význam pre dosahovanie maximálnej bežeckej rýchlosti. Frekvencia krokov ( napr. pri nízkom štarte ) dosahuje u popredných šprintérov hodnotu asi 3,8 kroka/s, pri behu na trati 5,0 - 5,5 kroka/s, preto tvorí určujúci faktor športového výkonu v šprintoch, v skoku do diaľky, resp. trojskoku a v krátkych pretekových behoch. Frekvenčné schopnosti sa merajú motorickými testami ( tapping, tapping dolnými končatinami, beh na mieste ap. ). 

• Beh švihový – spôsob behu, v ktorom sa bežec zameriava na udržanie, prípadne na zmenu horizontálnej zotrvačnej sily. Najväčšie požiadavky sa kladú na ekonomickosť bežeckých pohybov, t.j. na takú štruktúru cyklických pohybov, v ktorých sa efektívne využívajú vnútorné a vonkajšie sily.

• Bežecké tempo – rýchlosť behu na príslušnej trati primeraná individuálnym možnostiam jednotlivca. V praxi sa používajú aj pojmy intenzita a úsilie ( hraničné - 100 %, submaximálne – 75 %, polovičné – 50 % a malé ).

• Bežecký krok – časť cyklu bežeckého pohybu tvoriaca dvojkrok, odraz ľavou a pravou nohou. V štruktúre bežeckého dvojkroku rozoznávame dve fázy opory, dve fázy letu a ďalšie polohy ( dotyk, došľap, vertikálna poloha a odpich ).

• Bicykloergometria – metóda zisťovania reakcie organizmu na dávkované zaťaženie s prihliadaním na úroveň pripravenosti športovca, pri ktorej sa využíva bicyklový ergometer, najmä pri sledovaní bežcov na strednú a dlhú vzdialenosť ( zaťaženie sa postupne zvyšuje až po maximum ).

• Biomechanika – veda o zákonoch mechanického pohybu živých systémoch. Pohyby človeka v procese telesných cvičení skúma biomechanika, telesných cvičení, orientuje sa na riešenie týchto čiastkových otázok : 1. stavba, vlastnosti a pohybové funkcie tela športovca. 2. racionálna športová technika. 3. zdokonaľovanie športovca v oblasti techniky. V biomechanike sa využívajú empirické metódy, systémová analýza a syntéza pohybov na základe kvantitatívnych charakteristík, kinematické modelovanie pohybov apod.

• Biopsia – mikroskopické vyšetrenie vzorky svalstva, ktorým cieľom je posúdiť jeho kvality a zmeny pod vplyvom tréningu.

• Cyklická disciplína – atletická disciplína, v ktorej sa pravidelne opakuje určitý sled pohybov. Typickou cyklickou disciplínou je chôdza a beh.

• Cyklicko – acyklická disciplína – atletická disciplína, pre ktorú je charakteristická kombinácia cyklického a acyklického pohybu. Pri skoku do výšky rozbeh predstavuje cyklický pohyb, odraz a prechod ponad latku acyklický pohyb. Pohyby takéhoto charakteru sú náročné na koordináciu a schopnosť koncentrovať úsilie do zlomku sekundy.

• Cyklografia – metóda biomechaniky, pri ktorej sa priebeh pohybu športovca fotograficky registruje na jednej snímke. Fotografuje sa pevne fixovaným aparátom, dlhý expozičný čas sa v pravidelných intervaloch prerušuje.

• Dlhodobá športová príprava – rozvoj všetkých faktorov, ktoré podmieňujú športový výkon. Cieľom dlhodobej športovej prípravy je postupne vytvoriť všetky predpoklady na dosahovanie vrcholných športových výkonov a maximálne využiť tie vekové obdobia, ktoré sú pre rozvoj daného faktoru najpriaznivejšie. Uplatňujú sa primerané a efektívne tréningové prostriedky, metódy a formy, využíva sa optimálne a progresívne rastúce tréningové i pretekové zaťaženie, pričom sa zohľadňujú vekové a individuálne osobitosti rozvoja organizmu. Dlhodobá športová príprava sa začína výberom talentovaných športovcov ( 10 – 12 r. ) a končí sa prekročením optimálneho veku na dosahovanie veku na dosahovanie max. výkonov. Z metodicko – organizačného hľadiska delíme dlhodobú športovú prípravu na kratšie, čiastkové etapy, ktoré na seba plynule nadväzujú, majú svoje špecifické ciele, úlohy, zamerania a obsah. Sú to : 1. etapa športovej predprípravy. 2. etapa základnej športovej prípravy. 3. etapa špeciálnej športovej prípravy. 4 . etapa vrcholovej športovej prípravy, v ktorej sa vymedzuje obdobie prvých väčších športových úspechov, obdobie optimálnych možností a obdobie vysokej športovej výkonnosti. Uvedené členenie na etapy je iba podmienečné, pretože prechod z etapy do etapy neurčuje kalendárny, ale biologický vek, stupeň celkového telesného rozvoja, úroveň všeobecnej a špeciálnej telesnej pripravenosti, psychickej odolnosti a najmä schopnosti znášať postupne rastúce tréningové zaťaženia, bez ktorých nemožno dosiahnuť požadovaný rast športového majstrovstva. Výsledky športovej prípravy v jednotlivých etapách dlhodobej športovej prípravy nemožno posudzovať izolovane, na základe čiastkových etapových výsledkov ( napr. úroveň športového výkonu ), do úvahy treba brať predovšetkým úroveň vytvorených predpokladov na dosiahnutie konečného cieľa.

• Acyklická disciplína – disciplína, v ktorej pohybová činnosť nie je charakteristická plynulým opakovaním cyklov, ale plynulým nadväzovaním pohybových fáz vyúsťujúcich do výrazného zakončenia. Medzi acyklické disciplíny patria skoky, vrh a hody. Uvedené disciplíny sú náročné na koordináciu pohybov, orientáciu v priestore a vyžadujú schopnosť prejaviť maximálne úsilie v čo najkratšom čase.

•  Adaptácia – proces prispôsobovania organizmu, jednotlivých jeho systémov a orgánov, na podmienky a požiadavky prostredia. Zvýšenie funkčných možností organizmu, rozvoj pohybových schopností, výchova vôle a charakteru, osvojenie športovej techniky a taktiky, tj. dosiahnutie športovej pripravenosti je takisto výsledok adaptácie pod vplyvom pôsobenia opakujúcich sa a postupne sa zvyšujúcich požiadaviek, ktoré prináša športový tréning. Športový výkon je komplexným prejavom schopností každého jednotlivca, výsledok adaptability jeho organizmu na tréningové požiadavky. Adaptácia prebieha individuálne. Je to dlhodobý proces, v ktorom sa odrážajú individuálne osobitosti športovca.

• Aeróbna výkonnosť – schopnosť organizmu konať svalovú prácu pri prevažujúcom získavaní energie prostredníctvom okysličujúcich procesov – aeróbne. Čím väčšie množstvo kyslíka je športovec schopný prijať počas činnosti, tým vyššia je jeho aeróbna výkonnosť. Táto skutočnosť hrá dôležitú úlohu v športoch vytrvalostného charakteru. Aeróbna výkonnosť je geneticky podmienená ( tréningom ju možno pozitívne ovplyvniť max. o 20 – 30 % ). Za najvýznamnejšie ukazovatele aeróbnej vytrvalosti považujeme max. spotrebu kyslíka (VO2 max. ) a pulzový kyslík. Max. spotreba je u mužov 40 ml/min/kg, u vrcholných atlétov – bežcov 70 – 80 ml/min/kg. U žien sú hodnoty približne o 25 % nižšie.

• Aklimatizácia – prispôsobenie organizmu zmeneným klimatickým podmienkam. Telesná výkonnosť závisí od toho, ako je organizmus schopný vyrovnať sa so zmenenými podmienkami ( nadmorská výška, klimatické podmienky, časový posun apod.), v ktorých sa preteky konajú. Pod aklimatizáciou na vysokohorské prostredie chápeme predovšetkým prispôsobenie organizmu ( zvýšenie stability ) na nedostatok kyslíka. Dosahuje sa zvýšením prísunu kyslíka tkanivám alebo prispôsobením tkanív zníženému prívodu kyslíka. Aklimatizácia má špecifický priebeh. Prvých 7 – 12 dní charakterizuje zníženie výkonnosti, narušenie koordinácie pohybov, eufória, narušenie spánku, bolesť hlavy, zvýšená únava, rýchle zadychčanie, krvácanie z nosa, bolesť v oblasti pečene, zhoršenie chronických chorôb a zranení. Práve preto sa v prvom mikrocykle ( 5 – 7 dní ) znižuje celkový objem ( o 10 – 20 % ), ako aj intenzita tréningového zaťaženia. Až ku koncu 2. – 3. týždňa dosahuje zaťaženie zvyčajné hodnoty. Podia toho by mala príprava vo vysokohorskom prostredí trvať minimálne 2 – 3 týždne a viackrát sa opakovať.

• Amortizácia – pohybová činnosť zameraná na zníženie rýchlosti pohybu tela v smere opory ( doskok či došľap pri behu a skokoch ). Začína sa kontaktom nohy s podložkou a končí jej max. skrčením. Svaly pracujú v ustupujúcom režime, dochádza k natiahnutiu a zvýšeniu tonusu tých svalových skupín, ktoré sa zúčastňujú na postupnom brzdení pohybu, čím sa utvoria priaznivé predpoklady na ich nasledujúcu efektívnu prácu ( napr. pri odraze vymrštenie tela do výšky ). Jednotlivé disciplíny kladú na priebeh a trvanie amortizácie špecifické požiadavky. Zaťaženie, ktoré svaly znášajú vo fáze amortizácie, môže niekoľkokrát prevýšiť hmotnosť tela športovca.

• Anaeróbna výkonnosť – schopnosť organizmu zabezpečiť energiu prostredníctvom anaeróbnych reakcií prebiehajúcich bez prítomnosti kyslíka ( beh na krátke vzdialenosti ), pritom sa vyčerpávajú zásoby kreatínfosfátu a glykogénu vo svaloch, nastáva kyslíkový dlh a v krvi sa zvyšuje hladina kyseliny mliečnej. Čím vyššia je koncentrácia kyseliny mliečnej, tým väčší je kyslíkový dlh. Max. kyslíkový dlh možno preto pokladať za ukazovateľ anaeróbnej vytrvalosti športovca. Mechanizmus energetického zabezpečenia svalovej činnosti pri prevahe anaeróbneho procesov je geneticky výrazne podmienený.

• Antagonisty – skupina svalov, ktoré pri určitom pohybe pôsobia vo vzájomnej súčinnosti so sinergistami. Zabezpečujú brzdenie a reguláciu rýchlosti pohybov, plynulosť prechodu z jednej pohybovej fáze do druhej, pričom sa reflexne naťahujú a zvyšuje sa v nich svalové napätie.

• Autogénny tréning – špecifická forma psychickej prípravy, v ktorej sa využívajú metódy autoregulácie a autosugescie na zabezpečenie rozvoja športovca, jeho psychických vlastností a schopností. Efektívnosť autogénneho tréningu podmieňujú psychofyziologické zmeny CNS. V športe možno využiť autogénny tréning na upokojenie, mobilizáciu síl, koncentráciu pozornosti, reguláciu pohybových funkcií, odstránenie nadmerného nervového napätia apod. Autogénny tréning sa osvojuje dlhší čas, vyžaduje disciplinovanosť, sústredenosť a sebakontrolu.

• Beh cupotavý – striedavé kladenie chodidiel cez prednú časť chodidla na pätu. Špičky sa len málo dvíhajú od zeme, došľap na pätu je mäkký, na vystretú nohu, a to buď bez pomoci, alebo s pomocou bežeckej práce paží. Účinný prostriedok na nácvik frekvencie pohybov, dvojitej práce členka, kladenia chodidiel, pohybu paží apod.

• Beh šliapavý – spôsob behu zameraný na prekonávanie pokojovej zotrvačnosti alebo zvýšenie rýchlosti. Pri behu šliapavom sa šliape za priesečník ťažnice bežca.

Je súhrn opatrení, ktoré sa uplatňujú u zdravých športovcov na odstránenie únavy,urýchlenie a prehĺbenie zotavovacích procesov, na prevenciu preťažovania, pretrénovanosti alebo poškodenia zdravia, ktoré by mohlo vzniknúť v súvislosti s intenzívnou športovou činnosťou.
Zvyšovanie tréningových nárokov vyžaduje zdokonaľovanie regeneračných foriem :

1. pasívnej - fyziologické deje v organizme v priebehu zaťaženia a po ňom, kedy sa vychýlená rovnováha fyziologických funkcií vyrovnáva a prebiehajú adaptačné procesy a superkompenzácia.

2. aktívnej - všetky zásahy, ktoré sa používajú na urýchlenie celého zložitého pochodu pasívnej regenerácie.

Komplexnou regeneráciou sa kladne ovplyvňuje väčšina zložiek, od ktorých závisí športový výkon. Je to proces biologický a pedagogický a tomu zodpovedajú regeneračné prostriedky:

1. pedagogické - zakladajú sa na dôslednej aplikácii fyziologických tréningových zásad ( primerané a postupné zvyšovanie tréningového zaťaženia, všestranné zaťažovanie, pravidelné zaťažovanie, striedanie intenzity a občasné zaradenie maximálneho zaťaženia, individualizácia tréningového zaťaženia ), kvalitné rozcvičenie, využitie relaxačných a kompenzačných cvičení na záver tréningu.

2. psychologické - relaxácia, autoregulačný tréning, sociálna klíma a pod.

3. biologické - správna životospráva, denný režim s dostatkom odpočinku, spánku, výživa zodpovedajúca nárokom telesného zaťaženia, vrátane dopĺňania strát tekutín - pitný režim, minerálnych látok a vitamínov, vodné procedúry, sauna, športová masáž, aplikácia tepla, ultrafialového žiarenia, elektroprocedúry a regenerácia pohybom - kompenzačné, jogové, relaxačné cvičenia, plávanie.

Zotrvanie potravy v žalúdku záleží na jej zložení. Tekutá potrava prechádza žalúdkom veľmi rýchlo. Hrubé, málo požuté jedlá zostávajú dlhšie. Taktiež bielkoviny a tuky zostávajú v žalúdku dlhšie ako cukry. Asi 4 - 6 hodín po prijatí potravy je žalúdok zasa prázdny.

Tu je príklad niektorých potravín podľa toho, aký čas zostávajú v žalúdku:

• 1 - 2 hodiny

Voda, čaj, kakao, káva ( bez šľahačky ), mlieko, polievka - vývar, vajcia na mäkko.

• 2 - 3 hodiny

Káva so šľahačkou, vajcia na tvrdo, ryba varená, mäso chudé varené, biely chlieb.

• 3 - 4 hodiny

Kura varené, mäso hovädzie varené, teľacie dusené a mäso tučné ( viac ako 4 hod.).

• Svalová sústava, ktorej podstatnou zložkou je kostrové priečne pruhované svalové tkanivo schopné zmršťovať sa, je funkčne spojené s pasívnym pohybovým aparátom a tvorí aktívny pohybový aparát.
• Okrem svalov – aktívnej pohybovej zložky – do náuky o svaloch, zahrňujeme aj pomocný svalový aparát.
• Vo všeobecnosti svalové tkanivo rozdeľujeme na hladké a priečne pruhované.
• Hladké svalové tkanivo netvorí samostatný orgán, ale vyskytuje sa ako súčasť stien vnútorných orgánov a jeho činnosť nie je kontrolovaná vôľou.
• V tele máme okolo 600 svalov, z ktorých väčšina je párová.
• Váha svalov u mužov tvorí priemerne 36 %, kým u žien iba 32 % váhy tela.
• Sval – je zložený z niekoľkých tkanív.
• Základnou aktívnou jednotkou svalu je priečne pruhované svalové vlákno, tvoriace mäsitú časť svalu, ktorého dĺžka a hrúbka individuálne kolíše.
• Druhou zložkou svalu je väzivo, ktoré spája a obaľuje svalové vlákna, obaľuje celý sval a vytvára tiež úpony svalu, šľachu.
• Rozlišujeme 2 skupiny svalových vlákien, červené a biele.
• Zafarbenie červených vlákien, spôsobuje svalový pigment – myoglobín, ich odpoveď je pomalšia a ich činnosť je spojená najmä s udržiavaním polohy tela.
• Biele vlákna  majú vyšší metabolizmus a zmršťujú sa rýchlejšie a vykonávajú jemné a presné pohyby ( napr. svaly ruky ).
• Na obidvoch koncoch svalu je väzivová časť, šľacha, pomocou ktorej sa svaly upevňujú na kosť, do kože, alebo do kĺbového púzdra.
• Šľacha má vzhľad bieleho povrazca, svalová šľacha, alebo je rozšírená do plochy, má podobu blany a nazýva sa šľachovina.
• Pevnosť šľachy je značná, unesie hmotnosť 6-12 kg na 1 mm2.
• Na svale rozoznávame tieto funkčné a tvarové úseky : odstup, hlava svalu, svalové bruško, úpon.
• Nervové vlákna vstupujúce do svalu sú trojakého druhu : motorické, senzitívne a autonómne.
• Svaly klasifikujeme z rôznych hľadísk : Podľa tvaru rozlišujeme svaly – dlhé, krátke, široké. Podľa priebehu svalových vlákien rozoznávame svaly priame, šikmé, priečne alebo kruhové.
• Podľa funkcie a výsledku svalového pohybu delíme svaly na ohýbače, vystierače, priťahovače, odťahovače, zvierače a rozširovače.
• Základnou funkciou svalu je zmrštenie svalu, kontrakcia.
• Rozoznávame 2 typy svalovej kontrakcie : 1. izotonická – pri ktorej sa mení dĺžka svalu, ale svalové napätie sa nemení. 2. izometrická – pri ktorej sval nemení dĺžku, ale mení napätie.
• Svaly hlavy : 1. svaly mimické. 2. svaly žuvacie.
• Svaly chrbta : 2 skupiny : povrchové svaly a vlastné svaly chrbta.
• Do povrchovej vrstvy patria : lichobežníkový sval, najširší sval chrbta a 2 kosoštvorcové svaly.
• Funkciou vlastných svalov chrbta je vzpriamovanie chrbtice, otáčanie, úklony a môžu pôsobiť ako aj pomocné dýchacie svaly. 
• Svaly hrudníka : torakohumorálne, vlastné svaly hrudníka a bránica.
• Torakohumorálne svaly - patria tu : veľký prsný sval, malý prsný sval, podkľúčny sval a predný pílovitý sval.
• Vlastné svaly hrudníka – tvoria ich : medzirebrové svaly, ( vonkajšie medzirebrové svaly, vnútorné medzirebrové svaly ).
• Svaly brucha sú prevažne široké ploché svaly, ktoré sa rozprestierajú medzi dolným okrajom hrudníka a horným okrajom panvy.
• Svaly brucha rozdeľujeme do 3 skupín : prednej, bočnej a zadnej.
• Svaly vlastnej hornej končatiny, ktoré odstupujú a upínajú sa na kostru končatiny delíme na : svaly pletenca hornej končatiny, svaly ramena, svaly predlaktia, svaly ruky.
• Svaly pletenca – sú zoskupené okolo ramenného kĺbu a pôsobia na tento kĺb.
• Svaly ramena sú uložené okolo ramennej kosti a siahajú až na kosti predlaktia.
• Svaly ramena delíme na prednú skupinu flexorov a zadnú skupinu extenzorov.
• K prednej skupine patria – dvojhlavý sval ramena, ramenný sval a zobákovoramenný.
• K zadnej skupine extenzorov patrí trojhlavý sval ramena, ktorý sa upína na lakťový výbežok, pričom tento sval je jediným extenzorom.
• Svaly predlaktia rozdeľujeme do 3 skupín – predná, bočná a zadná skupina.
• Svaly ruky – sú zväčša krátke svaly zoskupené prevažne na dlani ruky.
• Svaly ruky delíme do 3 skupín – svaly palca, svaly malíčka a stredná skupina svalov.
• Svaly dolnej končatiny rozdeľujeme do 4 skupín – bedrové svaly, svaly stehna, svaly predkolenia, svaly nohy.
• Bedrové svaly rozdeľujeme ich na vnútorné a vonkajšie bedrové svaly.
• Stehnové svaly sa podieľajú na pohyboch v bedrovom a kolennom kĺbe. Delíme ich na 3 skupiny – prednú, mediálnu a zadnú.
• K prednej skupine patrí štvorhlavý sval stehna, ktorý je jediným extenzorom v kolennom kĺbe.
• Ďalším svalom je krajčírsky sval, ktorý premosťuje bedrový aj kolenný kĺb.
• Mediálnu skupinu svalov stehna nazývame priťahovače.
• Najväčší z nich je veľký priťahovač, ktorý spolu so stehnovou kosťou a štvorhlavým svalom stehna tvorí kanál pre prestup ciev do zákolennej jamy.
• Patrí sem aj štíhly sval.
• K zadnej skupine svalov stehna patrí dvojhlavý sval stehna, pološľachovitý a poloblanitý.
• Svaly predkolenia sa rozdeľujú do 3 skupín – prednej, bočnej a zadnej.
• Svaly prednej skupiny odstupujú od proximálnej časti oboch kostí predkolenia a upínajú sa na dorzálne plochu palcov.
• Patria k nim – predný píšťalový sval a dlhý vystierač palcov a dlhý vystierač palca.
• Svaly zadnej skupiny tvoria 2 vrstvy – povrchovú a hĺbkovú.
• K povrchovej vrstve patrí trojhlavý sval lýtka, ktorý sa pomocou Achillovej šľachy upína na pätový hrboľ.
• Hĺbkovú vrstvu, ktorá nalieha na kosti predkolenia tvoria zadný píšťalový sval a dlhý ohýbač palcov.
• Svaly nohy delíme na svaly dorzálnej a stupajovej plochy nohy.
• Svaly stupajovej plochy rozdeľujeme na 3 skupiny – svaly veľkého palca, svaly malíčka, stredná skupina svalov.
• K svalom veľkého palca patrí – krátky ohýbač, odťahovač a priťahovač palca.

 Pohybový systém sa rozdeľuje na pasívny pohybový systém ( kostra a spojenie kostí ) a aktívny ( zahrňuje svaly a pomocné zariadenie svalov ).

• Kosti sú pevné, tvrdé aj pružné orgány žltobielej farby.
• V ľudskom tele je vyše 200 kostí, ktorých súbor, kostra – skeleton, spolu s chrupavkami, kĺbovými a väzivovými spojeniami kostí tvorí pasívny pohybový aparát.
• Kostra tvorí oporu tela, ochranu vnútorným orgánom ako mozog, srdce, pľúca a orgánom panvy.
• Červená kostná dreň má krvotvornú funkciu, v ktorej sa tvoria červené krvinky a niektoré biele krvinky. Kosť je tiež skladiskom vápnika, fosforu a soli magnézia.
• Typy kostí – dlhé, krátke, ploché, nepravidelné a sezamoidné.
• Kosti sú tvorené kostným tkanivom, ktoré má 2 formy – 1. súdržné, kompaktné kostné tkanivo povrchová vrstva kosti ), 2. hubovitá trámcovina ( tvoria priestorovú štruktúru ).
• Základnou stavebnou jednotkou kompaktnej kosti je osteón.
• Kostná dreň vypĺňa dreňovú dutinu, ktorá podľa zafarbenia a funkcie sa delí na červenú a žltú.
• Červená kostná dreň je orgánom krvotvorby, tvoria sa tu červené krvinky, väčšina bielych krviniek a trombocyty.
• Žltá kostná dreň vzniká z červenej kostnej drene a vypĺňa dreňové dutiny dlhých kostí. V starobe sa mení na sivú, želatinovitú dreň.
• Povrch kostí, okrem kĺbových plôch pokrýva tuhá väzovitá blana – okostica.
• Okostica pevne prirastá ku kosti a pozostáva z 2 vrstiev – vonkajšej ( fibróznej ), a vnútornej (kambiovej ).
• Kosť vzniká činnosťou väzivových buniek pochodom zvaným kostnatenie – osifikácia.
• Kosti sa môžu vyvíjať buď na podklade väziva, alebo na podklade chrupky.
• Kosti ľudského tela sú navzájom spojené, čo umožňuje ich pohyblivosť, oporu tela a tvoriť ochranné dutiny pre orgány.
• V ľudskom tele rozoznávame dvojaké spojenie kostí : súvislé, neprerušené, pomocou iného spojiva ( väziva, chrupky alebo kosti ), alebo prerušené, dotykom, ktoré nazývame kĺb.
• Súvislé spojenie kostí môže byť trojaké : pomocou väziva, pomocou chrupky, pomocou kostí.
• Prerušené spojenie kostí označujeme ako kĺb.
• Kĺb musí obsahovať tieto súčasti . kĺbovú hlavicu, kĺbovú jamku, kĺbové púzdro a kĺbovú dutinu.
• Podľa počtu spájajúcich sa kostí delíme kĺby na jednoduché, kde sa spájajú iba 2 kosti a zložité, v ktorých sa spájajú viac ako 2 kosti.
• Kostru delíme na: 1. osovú kostru, ku ktorej patrí chrbtica, kostra hrudníka a kostra hlavy. 2. kostru končatín horných a dolných.
• Chrbtica je osovou kostrou trupu. Skladá sa zo stavcov, ktorých pôvodne bolo 33-34.
• Stavce delíme na 7 krčných, 12 hrudníkových, 5 driekových, 5 krížových, 4-5 kostrčových, ktoré zrástli v kostrč.
• Stavec má 3 zložky – telo, oblúk a výbežky.
• Na chrbtici sú vytvorené všetky druhy spojenia.
• Kostra hrudníka – vytvárajú rebrá, mostík a hrudníkové stavce. Je 12 párov rebier.
• Rebrá sa vzadu spájajú s hrudníkovými stavcami a vpredu prostredníctvom chrupiek s mostíkom.
• Lebku delíme na mozgovú časť a tvárovú časť.
• Kosti mozgovej časti : záhlavná kosť, klinová kosť, spánková, bubienková, skalná, temenná, čelová a čuchová kosť.
• Kosti tvárovej časti lebky : čeľusť, podnebná kosť, jarmová kosť, sánka a jazylka.
• Kosti lebky sa spájajú prevažne pomocou väziva, švami.
• Kostra hornej končatiny sa rozdeľuje na pletenec hornej končatiny a kostru voľnej hornej končatiny.
• Pletenec hornej končatiny tvoria 2 kosti – kľúčna kosť a lopatka.
• Kostra voľnej hornej končatiny sa skladá z ramennej kosti, z kosti predlaktia a kosti ruky.
• Kosti predlaktia tvoria 2 kosti – lakťová kosť a vretenná kosť.
• Kosti ruky rozdeľujeme na kosti zápästné, záprstné a články prstov.
• Kostra dolnej končatiny - rozlišujeme – kostru pletenca dolnej končatiny a kostru voľnej dolnej končatiny.
• Kostra voľnej dolnej končatiny – stehnová kosť, kosti predkolenia ( píšťala a ihlica ) a kosti nohy.
• Kosti nohy zahrňujú kosti priehlavkové, predpriehlavkové a články prstov.
• Bedrový kĺb je guľovitý obmedzený.
• Kĺb kolena je najväčší a najzložitejší kĺb ľudského tela.
• V kolennom kĺbe je možná flexia, extenzia a rotácia.
• Kosti predkolenia sa spájajú navzájom kĺbne, ale aj pomocou väzivovej blany.
• Členkový kĺb je zložený kĺb, v ktorom kladka členkovej kosti zapadá do vidlice oboch kostí predkolenia.

U mňa pokým to bol beh 2 - 3 x do týždňa nemalo to skoro žiadny vplyv, no v súčastnosti pri frekvencii 5 - 6 tréningov do týždňa a hlavne dlhých víkendových behov má to už pomerne veľký zásah do spoločného programu. Našťastie zatiaľ pochopenie od najbližších mám, snažím sa ich brávať aspoň na preteky na ktorých sa zúčastňujem. Snaha bola aj o spoločné behy, ale vzdali to všetci a hlavne rýchlo.

No, keby som napísal komentár k tomuto príspevku, vytvorenom  - 26.11. - vtedy, bolo by to iné, prakticky som dovtedy nemal žiadne zranenia, či ochorenia ktoré by mi bránili v behaní. Možno tak v začiatkoch achilovka, ale po pár mesiacoch to bolo už OK. Momentálna situácia je naopak hrozná, radšej sa k tomu už nebudem vracať. Viac môj článok Keď sa darí, tak sa darí, v Kategórii Beh a ja.

Ťažko povedať, polmaratón, maratón som odbehol. Šport je pre mňa droga a keď sa nezderiem pri behu zodral by som sa pri inom športe. Rozhodol som sa pre beh a tak bude to behom.

Jednoznačne účasť na MMM v Košiciach v tomto roku.

Ja už od svojich začiatkov, je to výborný pomocník a hlavne tréning s ním máte pod kontrolou.

Je nepreferujem žiadny. snažím sa meniť miesta. Ale pri mojom mesačnom priemere 300 km to je asi 40 %-cesta, 40 %-kros, 20 %- atletická dráha.

V tréningu a počas neho to vôbec neriešim, prakticky pri behoch do 30 km neberiem žiadne nápoje. Telo si zvyklo a nie je problém, postačuje mi doplnenie tekutín po tréningu. Dôsledne ale sledujem svoju váhu, tá sa drží +- 1 kg. Je to tak aj pri víkendových dlhších behoch, v sobotu 25, nedeľa 25. Pripadá mi to zvláštne, keď niekde čítam, ak ide behať niekto 10 km a vlečie so sebou hŕbu dobrôt. Neviem či sa teší na beh alebo na to ako môže užiť nakúpené gély, nápoje a pod. Samozrejme pri dlhých behoch je to iné, prípadne u úplných začiatočníkoch. Ja si telo nerozmaznávam, problémy s trávením a zároveň behom nemám. Aj na môj prvý maratón som nepoužil žiadnu diétu či špeciálnu stravu a počas behu len to čo bolo na trati. Počas maratónu absolutne žiadne problémy a ani po skončení. Po pretekoch čapované pivo, redbull a dokonca pár hodín po skončení bryndzové halušky a zákvas. Čo som mal robiť keď som mal chuť? A druhý deň ráno som vyrazil na pár tréningových kilometrov.

U mňa to prvýkrát bolo ak som sa pripravoval na Fakultu Športu. To boli ale kratšie trate. Až po skončení školy som začal zvyšovať objem odbehnutých km a počet tréningových jednotiek v týždni. Hlavne, šport je pre mňa viac ako droga a po skončení školy, keby som sa už mohol na všetko vykašlať driem na sebe ešte viac. Môj prvý cieľ - polmaratón, podarilo sa, potom maratón - tiež sa podarilo. Na - behej com - som sledoval hitparádu odbehnutých km, povedal som si prečo by som ja nemohol odbehnuť aspoň 300 km mesačne, keď to dokážu iní? A tak behávam 300 km mesačne. Otázka je čo ďalej? Práve som dočítal knihu od Deana Karnazesa - Zpověď nočního běžce. Ktovie, možno sa niekedy rozhodnem ísť týmto smerom, budúci rok musím ale zrýchliť a zlepšiť časy na polmaratón a maratón a potom sa uvidí, viac ma láka predlžovať dĺžku tratí ako drieť na rýchlosti, dosť som si toho užil počas školy.Jedno ráno po odbehnutí maratónu som si povedal, keď som v pohode odbehol maratón skúsim pridať nejaké km, zobral som vak s vodou ( 1 liter ) a dal som v lese 49 km. Prečo nie 50 km? Nechávam to na premiéru na preteky.

Môj prvý bol tohtoročný MMM v Košiciach s časom 3:34:25. Čas to nie je svetoborný, ale dôležité je, že som to zvládol úplne v pohode, preteky som si vychutnal, žiadna kríza neprišla a o to mi predsa išlo. Hovorí sa, že prvý maratón je úspech keď sa zabehne pod 4 hodiny, ja som mal toho natrénované pomerne veľa a tak som si trúfal na čas okolo 3:40:00. Som spokojný, lebo viem že čas, ktorý som dosiahol je celkom slušný a viem že som ho dosiahol s pomerne veľkou rezervou.

Pôvodne som bol toho názoru, že ani nie je potrebná, stačí len niekedy zvoľniť. Tento rok som bol celý júl v Chorvátsku a nebehal som ani jeden deň. Voľno padlo vhod, avšak 4 týždne sú určite veľa. Môj terajší názor je - 2 týždne pauza v lete, 2 týždne v zime. Telo si aspoň oddýchne a naberie novú silu.