Skutočnosť, že v energetickej premene pracujúcich svalov sú cukry veľmi významné, je dávno známa. Dlhý čas sa verilo, že predstavujú jediný zdroj energie pri zaťažení. Len neskôr sa spoznala úloha tukov v pracovnom metabolizme. Tým vzniká otázka, v akom vzájomnom vzťahu sú tieto dva dodávatele energie. V tomto smere bolo významné, že väčšia pozornosť sa venovala druhu skúmaného zaťaženia. Stále zreteľnejšie sa ukazovalo, že reakcia sledovaného organizmu, či to už bolo v pokusoch na zvieratách alebo pri sledovaní priamo na človeku, javila pomerne jednotné tendencie, keď sa získali jasnejšie predstavy o spôsobe zaťažovania. Určite nemožno očakávať, že rovnaké zmeny látkovej premeny sa zistia pri rýchlostných i vytrvalostných cvičeniach, pri zaťažení maximálnej a submaximálnej intenzity, ako aj u trénovaného a netrénovaného organizmu. Napriek tomu sa na túto skutočnosť vždy dôsledne neberie ohľad. Až vyšetrenia modernými metódami pri jednoznačne definovanom a účelnom dávkovanom zaťažení mohli dať jasné predstavy o procesoch látkovej premeny pri športovom zaťažení. Ukazuje sa, že pri využívaní cukrov a tukov v pracovnom svale nejestvuje žiadne uprednostňovanie jednej či druhej látky. Mnohostranné regulačné systémy riadia veľmi jemne využívanie týchto dvoch hlavných zdrojov energie. Takto sa vytvárajú pre organizmus ako celok optimálne vzťahy. Princípy týchto regulačných mechanizmov sú známe, aj keď nie sú ešte bez zvyšku vysvetlené všetky podrobnosti pritom prebiehajúcich pochodov. V každom prípade organizmus súčasne zabezpečuje súlad rozličných faktorov. Týka sa to predovšetkým pohotovosti prítomných látok a stupňa energiu uvoľňujúcich procesov, ktorý je podmienený požiadavkami zaťaženia. Celkové zásoby cukrov v organizme nie sú veľké: asi 450 g, u vysokotrénovaných športovcov pravdepodobne podstatne viac, asi 750 g. Pri maximálmom vyčerpaní, čo prakticky nie je takmer možné, z týchto zásob by sa mohlo získať 1800 až 3000 kcal. Preto je táto úzko ohraničená rezerva pre organizmus istým spôsobom cenná. Siaha na ňu len vtedy, ak je to nutné vzhľadom na mimoriadne veľké zaťaženie. Až s narastajúcou intenzitou svalovej práce podiel spaľovania cukrov stúpa a rovnakou mierou sa znižuje spaľovanie tukov. Pri veľmi vysokej intenzite sa spaľujú skoro výlučne cukry.

Podstatnou príčinou pre takýto postup je zásobovanie kyslíkom. Spaľovanie tukov je síce veľmi výdatné na kalórie ale na druhej strane na takto získané kalórie treba pomerne veľa kyslíka. Pri spaľovaní tukov sa získa na 1 l kyslíka 4,69 kcal, pri spaľovaní cukrov naproti tomu 5,08 kcal. To je hlavná príčina, prečo pri intenzite práce, ktorá vyžaduje približne maximálny príjem kyslíka, musí sa organizmus preladiť na spaľovanie cukrov. Tvorba energie sa má takto čo možno najdlhšie udržovať kyslíkom, ktorý je k dispozícii. Ak je však potreba energie zvlášť vysoká, alebo ak vzniká náhle, postupne sa rozbiehajúca oxidatívna ( aeróbna ) látková premena, nie je v stave kryť potrebu, pretože prebieha relatívne pomaly. V takejto situácii potrebnou rýchlosťou kryje energiu pre svalovú prácu glykolitické ( anaeróbne ) uvoľňovanie energie.

Rezervy cukrov, ktoré má organizmus, možnosť použiť pri pracovnom metabolizme, sú skladované vo dvoch rozličných formách. V každom prípade sú cukry uskladnené vo forme živočíšneho škrobu glykogénu. Glykogén sa môže ukladať raz v pečeni, inokedy v činných svaloch. Pečeňový glykogén a svalový glykogén nie sú celkom totožné, štruktúra veľkých škrobových molekúl je trocha rozdielna. Oba sú však rovnako zostavené z glukózy. Významnejší je funkčný rozdiel. Potrebná hladina glukózy v krvi sa ustavične upravuje z pečene. Pritom sa udržuje rovnováha medzi spotrebou na priférii a jeho uvoľňovaním z pečene. Najmä mozog je odkázaný na stály prívod glukózy. Mnohé ochranné mechanizmy, ktoré zabraňujú poklesu glukózy v krvi, sú takto životne dôležité. Aj svaly odoberajú glukózu z krvi. Toto množstvo sa môže pri zaťažení zreteľne zvýšiť, čo je však len malá časť glukózy spotrebovanej vo svaloch. Oveľa väčšie množstvo glukózy, ktoré sa pri zaťažení spotrebováva, hlavne pri intenzívnej práci pochádza zo svalových zásob, zo svalového glykogénu. Tým sa zabraňuje príliš veľkému vyčerpaniu pečeňového glykogénu. Dôležité je, že svalový glykogén sa nachádza už vo vnútri bunky a v bezprostrednej blízkosti činných svalových vláken. To má osobitný význam pre rýchle anaeróbne uvoľňovanie energie. Transport krvou ani prechod cez bunkovú blanu nie je potrebný. Pritom ešte zdôrazňujeme, že sval môže využívať iba vlasné zásoby, nemôže siahnuť na zásoby iných svalov, ani tých, ktoré práve nepracujú. Jednotlivá svalová bunka môže ľahko prijímať glukózu a buď ju hneď upotrebiť, alebo deponovať ako glykogén, žiadne množstvo glukózy uvoľnenej rozpadom svalového glykogénu nemôže však odovzdávať do krvi. Preto majú pre výkonnosť svalu taký veľký význam jeho vlastné zásoby glykogénu. V mnohých podmienkach prebieha výkonnosť svalu paralelne s jeho zásobami glykogénu. Ak sa kladú dostatočne vysoké požiadavky, najmä pri strednom a dlhom trvaní práce, glykogénové zásoby sa môžu rýchlo zmenšovať a často dokonca úplne vyčerpať. Ak sa to stane, pri ďalšom zaťažení sa musí prejaviť pokles výkonnosti, pretože sval nemôže pri takej vysokej intenzite zaťaženia ďalej pracovať s núdzovo zapojenými zdrojmi energie. Týmto sa stáva množstvo glykogénu v zaťažovaných svaloch jedným z veľmi dôležitých faktorov určujúcich výkonnosť v športe. Normálne je obsah glykogénu v úzkom, dobre vyváženom vzťahu k iným veličinám, ktoré tiež určujú výkonnosť svalu, ako napr. k obsahu energeticky bohatých fosfádov, ku kontraktilným bielkovinám ( myozín ) alebo k draslíku. Platí to hlavne pre sval zdravý, odpočinutý a pripravený na výkon. Úlohou výživy je plne a rýchlo zabezpečiť takýto priaznivý východiskový stav.