Beh švihový – spôsob behu, v ktorom sa bežec zameriava na udržanie, prípadne na zmenu horizontálnej zotrvačnej sily. Najväčšie požiadavky sa kladú na ekonomickosť bežeckých pohybov, t.j. na takú štruktúru cyklických pohybov, v ktorých sa efektívne využívajú vnútorné a vonkajšie sily.
Bežecké tempo – rýchlosť behu na príslušnej trati primeraná individuálnym možnostiam jednotlivca. V praxi sa používajú aj pojmy intenzita a úsilie ( hraničné - 100 %, submaximálne – 75 %, polovičné – 50 % a malé ).
Bežecký krok – časť cyklu bežeckého pohybu tvoriaca dvojkrok, odraz ľavou a pravou nohou. V štruktúre bežeckého dvojkroku rozoznávame dve fázy opory, dve fázy letu a ďalšie polohy ( dotyk, došľap, vertikálna poloha a odpich ).
Bicykloergometria – metóda zisťovania reakcie organizmu na dávkované zaťaženie s prihliadaním na úroveň pripravenosti športovca, pri ktorej sa využíva bicyklový ergometer, najmä pri sledovaní bežcov na strednú a dlhú vzdialenosť ( zaťaženie sa postupne zvyšuje až po maximum ).
Biomechanika – veda o zákonoch mechanického pohybu živých systémoch. Pohyby človeka v procese telesných cvičení skúma biomechanika, telesných cvičení, orientuje sa na riešenie týchto čiastkových otázok : 1. stavba, vlastnosti a pohybové funkcie tela športovca. 2. racionálna športová technika. 3. zdokonaľovanie športovca v oblasti techniky. V biomechanike sa využívajú empirické metódy, systémová analýza a syntéza pohybov na základe kvantitatívnych charakteristík, kinematické modelovanie pohybov apod.
Biopsia – mikroskopické vyšetrenie vzorky svalstva, ktorým cieľom je posúdiť jeho kvality a zmeny pod vplyvom tréningu.
Cyklická disciplína – atletická disciplína, v ktorej sa pravidelne opakuje určitý sled pohybov. Typickou cyklickou disciplínou je chôdza a beh.
Cyklicko – acyklická disciplína – atletická disciplína, pre ktorú je charakteristická kombinácia cyklického a acyklického pohybu. Pri skoku do výšky rozbeh predstavuje cyklický pohyb, odraz a prechod ponad latku acyklický pohyb. Pohyby takéhoto charakteru sú náročné na koordináciu a schopnosť koncentrovať úsilie do zlomku sekundy.
Cyklografia – metóda biomechaniky, pri ktorej sa priebeh pohybu športovca fotograficky registruje na jednej snímke. Fotografuje sa pevne fixovaným aparátom, dlhý expozičný čas sa v pravidelných intervaloch prerušuje.
Dlhodobá športová príprava – rozvoj všetkých faktorov, ktoré podmieňujú športový výkon. Cieľom dlhodobej športovej prípravy je postupne vytvoriť všetky predpoklady na dosahovanie vrcholných športových výkonov a maximálne využiť tie vekové obdobia, ktoré sú pre rozvoj daného faktoru najpriaznivejšie. Uplatňujú sa primerané a efektívne tréningové prostriedky, metódy a formy, využíva sa optimálne a progresívne rastúce tréningové i pretekové zaťaženie, pričom sa zohľadňujú vekové a individuálne osobitosti rozvoja organizmu. Dlhodobá športová príprava sa začína výberom talentovaných športovcov ( 10 – 12 r. ) a končí sa prekročením optimálneho veku na dosahovanie veku na dosahovanie max. výkonov. Z metodicko – organizačného hľadiska delíme dlhodobú športovú prípravu na kratšie, čiastkové etapy, ktoré na seba plynule nadväzujú, majú svoje špecifické ciele, úlohy, zamerania a obsah. Sú to : 1. etapa športovej predprípravy. 2. etapa základnej športovej prípravy. 3. etapa špeciálnej športovej prípravy. 4 . etapa vrcholovej športovej prípravy, v ktorej sa vymedzuje obdobie prvých väčších športových úspechov, obdobie optimálnych možností a obdobie vysokej športovej výkonnosti. Uvedené členenie na etapy je iba podmienečné, pretože prechod z etapy do etapy neurčuje kalendárny, ale biologický vek, stupeň celkového telesného rozvoja, úroveň všeobecnej a špeciálnej telesnej pripravenosti, psychickej odolnosti a najmä schopnosti znášať postupne rastúce tréningové zaťaženia, bez ktorých nemožno dosiahnuť požadovaný rast športového majstrovstva. Výsledky športovej prípravy v jednotlivých etapách dlhodobej športovej prípravy nemožno posudzovať izolovane, na základe čiastkových etapových výsledkov ( napr. úroveň športového výkonu ), do úvahy treba brať predovšetkým úroveň vytvorených predpokladov na dosiahnutie konečného cieľa.
Acyklická disciplína – disciplína, v ktorej pohybová činnosť nie je charakteristická plynulým opakovaním cyklov, ale plynulým nadväzovaním pohybových fáz vyúsťujúcich do výrazného zakončenia. Medzi acyklické disciplíny patria skoky, vrh a hody. Uvedené disciplíny sú náročné na koordináciu pohybov, orientáciu v priestore a vyžadujú schopnosť prejaviť maximálne úsilie v čo najkratšom čase.
Adaptácia – proces prispôsobovania organizmu, jednotlivých jeho systémov a orgánov, na podmienky a požiadavky prostredia. Zvýšenie funkčných možností organizmu, rozvoj pohybových schopností, výchova vôle a charakteru, osvojenie športovej techniky a taktiky, tj. dosiahnutie športovej pripravenosti je takisto výsledok adaptácie pod vplyvom pôsobenia opakujúcich sa a postupne sa zvyšujúcich požiadaviek, ktoré prináša športový tréning. Športový výkon je komplexným prejavom schopností každého jednotlivca, výsledok adaptability jeho organizmu na tréningové požiadavky. Adaptácia prebieha individuálne. Je to dlhodobý proces, v ktorom sa odrážajú individuálne osobitosti športovca.
Aeróbna výkonnosť – schopnosť organizmu konať svalovú prácu pri prevažujúcom získavaní energie prostredníctvom okysličujúcich procesov – aeróbne. Čím väčšie množstvo kyslíka je športovec schopný prijať počas činnosti, tým vyššia je jeho aeróbna výkonnosť. Táto skutočnosť hrá dôležitú úlohu v športoch vytrvalostného charakteru. Aeróbna výkonnosť je geneticky podmienená ( tréningom ju možno pozitívne ovplyvniť max. o 20 – 30 % ). Za najvýznamnejšie ukazovatele aeróbnej vytrvalosti považujeme max. spotrebu kyslíka (VO2 max. ) a pulzový kyslík. Max. spotreba je u mužov 40 ml/min/kg, u vrcholných atlétov – bežcov 70 – 80 ml/min/kg. U žien sú hodnoty približne o 25 % nižšie.
Aklimatizácia – prispôsobenie organizmu zmeneným klimatickým podmienkam. Telesná výkonnosť závisí od toho, ako je organizmus schopný vyrovnať sa so zmenenými podmienkami ( nadmorská výška, klimatické podmienky, časový posun apod.), v ktorých sa preteky konajú. Pod aklimatizáciou na vysokohorské prostredie chápeme predovšetkým prispôsobenie organizmu ( zvýšenie stability ) na nedostatok kyslíka. Dosahuje sa zvýšením prísunu kyslíka tkanivám alebo prispôsobením tkanív zníženému prívodu kyslíka. Aklimatizácia má špecifický priebeh. Prvých 7 – 12 dní charakterizuje zníženie výkonnosti, narušenie koordinácie pohybov, eufória, narušenie spánku, bolesť hlavy, zvýšená únava, rýchle zadychčanie, krvácanie z nosa, bolesť v oblasti pečene, zhoršenie chronických chorôb a zranení. Práve preto sa v prvom mikrocykle ( 5 – 7 dní ) znižuje celkový objem ( o 10 – 20 % ), ako aj intenzita tréningového zaťaženia. Až ku koncu 2. – 3. týždňa dosahuje zaťaženie zvyčajné hodnoty. Podia toho by mala príprava vo vysokohorskom prostredí trvať minimálne 2 – 3 týždne a viackrát sa opakovať.
Amortizácia – pohybová činnosť zameraná na zníženie rýchlosti pohybu tela v smere opory ( doskok či došľap pri behu a skokoch ). Začína sa kontaktom nohy s podložkou a končí jej max. skrčením. Svaly pracujú v ustupujúcom režime, dochádza k natiahnutiu a zvýšeniu tonusu tých svalových skupín, ktoré sa zúčastňujú na postupnom brzdení pohybu, čím sa utvoria priaznivé predpoklady na ich nasledujúcu efektívnu prácu ( napr. pri odraze vymrštenie tela do výšky ). Jednotlivé disciplíny kladú na priebeh a trvanie amortizácie špecifické požiadavky. Zaťaženie, ktoré svaly znášajú vo fáze amortizácie, môže niekoľkokrát prevýšiť hmotnosť tela športovca.
Anaeróbna výkonnosť – schopnosť organizmu zabezpečiť energiu prostredníctvom anaeróbnych reakcií prebiehajúcich bez prítomnosti kyslíka ( beh na krátke vzdialenosti ), pritom sa vyčerpávajú zásoby kreatínfosfátu a glykogénu vo svaloch, nastáva kyslíkový dlh a v krvi sa zvyšuje hladina kyseliny mliečnej. Čím vyššia je koncentrácia kyseliny mliečnej, tým väčší je kyslíkový dlh. Max. kyslíkový dlh možno preto pokladať za ukazovateľ anaeróbnej vytrvalosti športovca. Mechanizmus energetického zabezpečenia svalovej činnosti pri prevahe anaeróbneho procesov je geneticky výrazne podmienený.
Antagonisty – skupina svalov, ktoré pri určitom pohybe pôsobia vo vzájomnej súčinnosti so sinergistami. Zabezpečujú brzdenie a reguláciu rýchlosti pohybov, plynulosť prechodu z jednej pohybovej fáze do druhej, pričom sa reflexne naťahujú a zvyšuje sa v nich svalové napätie.
Autogénny tréning – špecifická forma psychickej prípravy, v ktorej sa využívajú metódy autoregulácie a autosugescie na zabezpečenie rozvoja športovca, jeho psychických vlastností a schopností. Efektívnosť autogénneho tréningu podmieňujú psychofyziologické zmeny CNS. V športe možno využiť autogénny tréning na upokojenie, mobilizáciu síl, koncentráciu pozornosti, reguláciu pohybových funkcií, odstránenie nadmerného nervového napätia apod. Autogénny tréning sa osvojuje dlhší čas, vyžaduje disciplinovanosť, sústredenosť a sebakontrolu.
Beh cupotavý – striedavé kladenie chodidiel cez prednú časť chodidla na pätu. Špičky sa len málo dvíhajú od zeme, došľap na pätu je mäkký, na vystretú nohu, a to buď bez pomoci, alebo s pomocou bežeckej práce paží. Účinný prostriedok na nácvik frekvencie pohybov, dvojitej práce členka, kladenia chodidiel, pohybu paží apod.
Beh šliapavý – spôsob behu zameraný na prekonávanie pokojovej zotrvačnosti alebo zvýšenie rýchlosti. Pri behu šliapavom sa šliape za priesečník ťažnice bežca.