• Acyklická disciplína – disciplína, v ktorej pohybová činnosť nie je charakteristická plynulým opakovaním cyklov, ale plynulým nadväzovaním pohybových fáz vyúsťujúcich do výrazného zakončenia. Medzi acyklické disciplíny patria skoky, vrh a hody. Uvedené disciplíny sú náročné na koordináciu pohybov, orientáciu v priestore a vyžadujú schopnosť prejaviť maximálne úsilie v čo najkratšom čase.
  •  Adaptácia – proces prispôsobovania organizmu, jednotlivých jeho systémov a orgánov, na podmienky a požiadavky prostredia. Zvýšenie funkčných možností organizmu, rozvoj pohybových schopností, výchova vôle a charakteru, osvojenie športovej techniky a taktiky, tj. dosiahnutie športovej pripravenosti je takisto výsledok adaptácie pod vplyvom pôsobenia opakujúcich sa a postupne sa zvyšujúcich požiadaviek, ktoré prináša športový tréning. Športový výkon je komplexným prejavom schopností každého jednotlivca, výsledok adaptability jeho organizmu na tréningové požiadavky. Adaptácia prebieha individuálne. Je to dlhodobý proces, v ktorom sa odrážajú individuálne osobitosti športovca.
  • Aeróbna výkonnosť – schopnosť organizmu konať svalovú prácu pri prevažujúcom získavaní energie prostredníctvom okysličujúcich procesov – aeróbne. Čím väčšie množstvo kyslíka je športovec schopný prijať počas činnosti, tým vyššia je jeho aeróbna výkonnosť. Táto skutočnosť hrá dôležitú úlohu v športoch vytrvalostného charakteru. Aeróbna výkonnosť je geneticky podmienená ( tréningom ju možno pozitívne ovplyvniť max. o 20 – 30 % ). Za najvýznamnejšie ukazovatele aeróbnej vytrvalosti považujeme max. spotrebu kyslíka (VO2 max. ) a pulzový kyslík. Max. spotreba je u mužov 40 ml/min/kg, u vrcholných atlétov – bežcov 70 – 80 ml/min/kg. U žien sú hodnoty približne o 25 % nižšie.
  • Aklimatizácia – prispôsobenie organizmu zmeneným klimatickým podmienkam. Telesná výkonnosť závisí od toho, ako je organizmus schopný vyrovnať sa so zmenenými podmienkami ( nadmorská výška, klimatické podmienky, časový posun apod.), v ktorých sa preteky konajú. Pod aklimatizáciou na vysokohorské prostredie chápeme predovšetkým prispôsobenie organizmu ( zvýšenie stability ) na nedostatok kyslíka. Dosahuje sa zvýšením prísunu kyslíka tkanivám alebo prispôsobením tkanív zníženému prívodu kyslíka. Aklimatizácia má špecifický priebeh. Prvých 7 – 12 dní charakterizuje zníženie výkonnosti, narušenie koordinácie pohybov, eufória, narušenie spánku, bolesť hlavy, zvýšená únava, rýchle zadychčanie, krvácanie z nosa, bolesť v oblasti pečene, zhoršenie chronických chorôb a zranení. Práve preto sa v prvom mikrocykle ( 5 – 7 dní ) znižuje celkový objem ( o 10 – 20 % ), ako aj intenzita tréningového zaťaženia. Až ku koncu 2. – 3. týždňa dosahuje zaťaženie zvyčajné hodnoty. Podia toho by mala príprava vo vysokohorskom prostredí trvať minimálne 2 – 3 týždne a viackrát sa opakovať.
  • Amortizácia – pohybová činnosť zameraná na zníženie rýchlosti pohybu tela v smere opory ( doskok či došľap pri behu a skokoch ). Začína sa kontaktom nohy s podložkou a končí jej max. skrčením. Svaly pracujú v ustupujúcom režime, dochádza k natiahnutiu a zvýšeniu tonusu tých svalových skupín, ktoré sa zúčastňujú na postupnom brzdení pohybu, čím sa utvoria priaznivé predpoklady na ich nasledujúcu efektívnu prácu ( napr. pri odraze vymrštenie tela do výšky ). Jednotlivé disciplíny kladú na priebeh a trvanie amortizácie špecifické požiadavky. Zaťaženie, ktoré svaly znášajú vo fáze amortizácie, môže niekoľkokrát prevýšiť hmotnosť tela športovca.
  • Anaeróbna výkonnosť – schopnosť organizmu zabezpečiť energiu prostredníctvom anaeróbnych reakcií prebiehajúcich bez prítomnosti kyslíka ( beh na krátke vzdialenosti ), pritom sa vyčerpávajú zásoby kreatínfosfátu a glykogénu vo svaloch, nastáva kyslíkový dlh a v krvi sa zvyšuje hladina kyseliny mliečnej. Čím vyššia je koncentrácia kyseliny mliečnej, tým väčší je kyslíkový dlh. Max. kyslíkový dlh možno preto pokladať za ukazovateľ anaeróbnej vytrvalosti športovca. Mechanizmus energetického zabezpečenia svalovej činnosti pri prevahe anaeróbneho procesov je geneticky výrazne podmienený.
  • Antagonisty – skupina svalov, ktoré pri určitom pohybe pôsobia vo vzájomnej súčinnosti so sinergistami. Zabezpečujú brzdenie a reguláciu rýchlosti pohybov, plynulosť prechodu z jednej pohybovej fáze do druhej, pričom sa reflexne naťahujú a zvyšuje sa v nich svalové napätie.
  • Autogénny tréning – špecifická forma psychickej prípravy, v ktorej sa využívajú metódy autoregulácie a autosugescie na zabezpečenie rozvoja športovca, jeho psychických vlastností a schopností. Efektívnosť autogénneho tréningu podmieňujú psychofyziologické zmeny CNS. V športe možno využiť autogénny tréning na upokojenie, mobilizáciu síl, koncentráciu pozornosti, reguláciu pohybových funkcií, odstránenie nadmerného nervového napätia apod. Autogénny tréning sa osvojuje dlhší čas, vyžaduje disciplinovanosť, sústredenosť a sebakontrolu.
  • Beh cupotavý – striedavé kladenie chodidiel cez prednú časť chodidla na pätu. Špičky sa len málo dvíhajú od zeme, došľap na pätu je mäkký, na vystretú nohu, a to buď bez pomoci, alebo s pomocou bežeckej práce paží. Účinný prostriedok na nácvik frekvencie pohybov, dvojitej práce členka, kladenia chodidiel, pohybu paží apod.
  • Beh šliapavý – spôsob behu zameraný na prekonávanie pokojovej zotrvačnosti alebo zvýšenie rýchlosti. Pri behu šliapavom sa šliape za priesečník ťažnice bežca.